Svetlo Adventu

Tradície. Dnes už z rôznych dôvodov nie sú takou veľkou súčasťou života, ako tomu bolo kedysi. Vianoce sú asi jedna z najväčších tradícií, ktorá nás ešte ako spoločnosť spája. Všetci sa na konci roka zastavíme, robíme podobné veci, jeme podobné jedlo, pozeráme podobné filmy a to je dnes už celkom výnimočné, keďže algoritmy nás každého formujú rôznym smerom. Na druhej strane, ale Vianoce sú každoročná klasika, stres, interakcie s rodinou, ktoré niekedy nedávame, tlak na financie a tak sa niekedy vlastne ani nezamyslíme nad tým, čo pre nás táto tradícia znamená. Využijeme kúsok z tohto predvianočného adventného času na to, aby sme do tohtoročných Vianoc išli s väčším vedomím toho, čo pre nás znamenajú.

Zamysleli ste sa niekedy, prečo je toto obdobie roka pre vás výnimočné? Porozmýšľaj chvíľku a svoje myšlienky si zapíš.

Vianoce sú vo svojej podstate jedným z najdôležitejších sviatkov kresťanstva, lebo sú dňom, kedy si ako kresťania pripomíname narodenie Ježiša, o ktorom veríme, že je Božím synom, ktorý sa narodil na tento svet ako ľudské bábätko, aby prežil život ako človek, aby rozumel tomu, aké to je byť človekom a aby ako Boh a človek zároveň naplnil to, prečo prišiel, zachránil ľudí a priviedol ich naspäť k Bohu.

V našej slovenskej kultúre pozostatkami tohto kresťanského pôvodu Vianoc je samozrejme to, že malým deťom hovoríme, že darčeky nosí Ježiško, že na Štedrý večer mnoho ľudí, ktorí bežne nechodia do kostola chodia na polnočné omše a aj v tom, že si dávame darčeky – tak ako veríme, že Boh dal svojho syna ako dar ľuďom, tak aj my sa obdarovávame navzájom.

Skúsme sa krátko zamyslieť nad kresťanským odkazom Vianoc, ktorý súvisí aj s vencami, ktoré si väčšinou vyrábame a vešiame na dvere a stromčekmi, ktoré nám čoskoro budú zdobiť obývačky. Je jasné, že nie všetci si budeme vyrábať adventné vence, ale vo väčšine domácností pribudne v decembri adventný svietnik, a každú nedeľu si budeme zapaľovať sviečky a tešiť sa z tepla ich atmosféry. Na stromček, ale aj na balkóny vešiame reťaze svetielok a nezabúdame ich každý podvečer rozsvietiť. Prečo nám to robí takú radosť chodiť po uliciach ozdobených svetielkami, prečo sa tešíme, keď v oknách vidíme svietiť vianočné stromčeky? Myslím si, že je to úplne prirodzené. Vianoce slávime počas tých najtemnejších dní roka, tma je už o štvrtej a preto je úplne prirodzené, že máme potrebu zapáliť si sviečky, rozsvietiť stromček a zlepšiť deň susedom svetielkami na balkóne. Máme hlbokú a prirodzenú túžbu do našich domovov prinášať svetlo.

Keď Ježiš žil na zemi, mal okolo seba ľudí, ktorí sa rozhodli zapísať očité svedectvo o tom, aké to bolo stretnúť Ježiša naživo a učiť sa od neho. Jedným z ľudí, ktorí sa takéto svedectvo rozhodli zapísať bol aj Ján, ktorý bol jedným z Ježišových najbližších ľudí. Teraz je tá chvíľa, aby sme sa pozreli na pár viet, z úvodu Jánovej knihy.

Ján svoju knihu otvára týmito slovami:

Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Ním vzniklo všetko a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A to svetlo v tme svieti, ale tma ho nepohltila. Bolo tu pravé svetlo, čo osvecuje každého človeka, to prichádzalo do sveta. Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal. Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali. Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi.

Ján tu poeticky hovorí o príchode Ježiša vo viacerých rovinách. Označuje ho ako slovo, ktorým vznikol svet – hovorí o ňom teda ako o Stvoriteľovi. Takisto o ňom hovorí ako o stelesnenom Živote a tiež o ňom hovorí ako o Svetle. A tu je to naše vianočné prepojenie. Keď si budeme počas tohtoročného adventného a vianočného obdobia zapaľovať sviečky a rozsvecovať stromčeky, Ján chce, aby sme rozmýšľali o svetle – o tom, ako ťažko nám je, keď je okolo nás tma, fyzická, ale aj metaforická. Krásne ale je, že svetlo vždy zvíťazí nad tmou, tma ho nikdy nepohltí. Tma nemôže byť väčšia než už je a nedokáže so svetlom nijakým spôsobom zápasiť. To je skvelá správa do temných dní, či už hovoríme o fyzickej tme alebo tej, ktorú cítime v spoločnosti okolo seba.

Pozrite sa, ale s akým cieľom toto svetlo prichádza na svet, je to napísané v druhej zvýraznenej vete. Prišlo osvecovať každého človeka. Nielen robiť peknú atmosféru, nielen zabezpečiť, že sa počas tmavých popoludní nebojíme kráčať po ulici. Ježiš prišiel zasvietiť na život každého z nás. A tu prichádza otázka, či takéto svetlo, ktoré ako reflektor prežiari náš život, vítame s rovnakou radosťou ako svetlo sviečok na adventnom venci. Totiž tma môže byť niekedy aj užitočná. Keď je tma, nevidíme neporiadok v izbe, prach na poličke, neumyté riady.

Preto predstava, že Ježiš môže zasvietiť reflektor do tmavých kútov našich životov už zrazu nemusí byť až taká príjemná. Ježiš skutočne žil život, ktorý ukázal, ako ľudský život môže vyzerať, keď je plný svetla. Realita nás ľudí však je, že my by sme aj chceli žiť taký život, ale zároveň si aj chceme nechať tie naše tmavé kúty, tie kam nikto nevidí, kde si necháme trochu špiny, trochu hnevu, trochu závisti, trochu sebaľútosti.

Presne toto je dôvod, prečo Ján ďalej vo svojom texte píše, že ľudia Ježiša neprijali, keď na tento svet prišiel, ani len jeho vlastný národ ho neprijal. Lebo toto svetlo, ktoré presvecuje celý náš život môže pôsobiť odstrašujúco. No Ježiš nepriniesol len reflektor, aby odhalil našu tmu a špinu, aby sme sa za ne hanbili. On prišiel spraviť niečo úplne iné. O tom sa píše v poslednej vete nášho textu. Ježiš, plný svetla, v ktorom nie je žiadna tma, prišiel na svet, medzi ľudí, z ktorých každý má nejaký tmavý kút vo svojom srdci. Kvôli tejto tme v každom z nás, nemôžeme prísť k Bohu a tak on prišiel k nám. A nielen to, teraz sa pripomíname Ježišov príchod, ale on prišiel, aby zomrel a zobral náš trest a Ján tu píše, že keď uveríme, že to spravil aj pre nás, môžeme sa stať Božíme deťmi, takými ako je on.

A nestane sa to preto, že sme si zvládli upratať, že v našich srdciach nemáme tmavé kúty, ale len preto, že sme mu uverili. Že sme boli ochotní, aby zasvietil na našu špinu a úprimne sa pozreli na to, že naše životy nie sú plné svetla, tak ako bol ten jeho a že potrebujeme jeho pomoc. Pozrieť sa teda sama na seba v reflektore Ježišovho svetla môže byť síce ťažké, ale je to aj to najlepšie, čo môžeme urobiť.

A na toto si chceme pamätať počas tohtoročných Vianoc vždy, keď si budeme zapaľovať sviečky na adventnom venci alebo zapínať svetielka na stromčeku. Chceme vedieť, že tieto svetielka reprezentujú to pravé svetlo, ktoré prišlo na zem počas prvých Vianoc a ak necháme, aby presvietilo náš život, aj my môžeme žiť životy plné svetla. Toto nám všetkým prajem tieto Vianoce.

Lea Laurovičová, Vianoce 2024